Prvú Ťatliakovu chatu začal ešte v polovici 30. rokov stavať Ján Ťatliak z Dolného Kubína neďaleko Damianovho zrubu. V roku 1938 majstri dokončili hrubú stavbu, prekryli časť strechy. V nasledujúcich rokoch dorobili komíny, schody do pivnice. V roku 1941 otvorili chatári prízemie a prvé poschodie. Chata dostala názov podľa budovateľa - Ťatliakova chata pod Roháčom.

Počas druhej svetovej vojny sa v Roháčoch ukrývali partizáni. Začiatkom decembra 1944 tam prišli nemecké vojská, ktoré vypálili všetky chaty a útulne. Ťatliakova chata vyhorela 9. 12. 1944.

Po skončení vojny sa dolnokubínsky odbor Klubu slovenských turistov pustil do opätovnej výstavby chát v Roháčoch. V roku 1946 začali majstri nanovo stavať chatu pod Ostrým Roháčom. Do dvoch mesiacoch dvojposchodový zrub postavili. Úplne dokončený a zariadený bol v nasledujúcich rokoch. Druhá Ťatliakova chata, tentokrát pod Ostrým Roháčom, však tiež dlho nevydržala. V máji roku 1963 vyhorela. Tretíkrát ju už nepostavili.

Je to už polstoročie, čo vyhorela najnavštevovanejšia chata pod Ostrým Roháčom. Po prvej a druhej Ťatliakovej chate zostal len pamätný kameň.

ZUBEREC. Je 28. máj 1963. Justínu Fizelovú zobudí po polnoci divné praskanie.

„Kto o takomto čase ešte nespí?“ Pomyslí si. Pukanie neprestáva, vyjde na chodbu. Keď zacíti dym, vie, že je zle. „Horíme!“ Kričí, budí manžela, personál. Strecha Ťatliakovej chaty je v plameňoch.

Hromozvod nepomohol

Vo veľkom zrube je len sedem ľudí. Je krátko pred začiatkom letnej sezóny. „V tom roku sme sa rozhodli, že obnovíme vybavenie chaty,“ hovorí Justína Harvánková, v časoch chatárčenia Fizelová.

„Vymenili sme nábytok, koberce, nakúpili sme nové postele, paplóny, aby sa už turisti nemuseli prikrývať dekami. Pristavili sme veľkú jedáleň. Všetko bolo nové a pekné.“

Posledný májový týždeň 1963 trávi chatár Ivan Fizel v Dolnom Kubíne. Pod Roháče sa vracia 28. mája, krátko pred zotmením. Ledva stíha dôjsť predtým, než sa spustí poriadna jarná búrka.

„Bola to strašná noc,“ spomína pani Justína. „Neviem si predstaviť, čo by sa dialo, keby sa muž v ten deň nevrátil. Jeden blesk udrel do strechy. Hromozvod nepomohol, pretože nebol zakopaný v zemi. Strecha bola o chvíľu v plameňoch.“

Zhorelo takmer všetko

Hŕstka ľudí behá po chate. Justína v prvom rade zachraňuje deti, najmladší chlapci, dvojičky, nemajú ani tri roky. Matka ich uloží do lyžiarne, niekoľko metrov od horiaceho zrubu. Pomáha ostatným. Oheň sa snažia uhasiť hasiacimi prístrojmi. Čoskoro však všetky minú. Vynášajú, čo sa dá. Paplóny, oblečenie, obliečky. Na povalu, kde horí najviac, sa už nedostanú.

„Sušili sme tam veci, všetky boli v plameňoch. Manžel rýchlo odstavil turbínu, aby vypol elektrinu. Pustili sme všade vodu. Verili sme, že aspoň trochu požiar pribrzdíme.“

Hasiči prichádzajú asi o dve hodiny. Budova je už takmer celá v plameňoch. Unavené osadenstvo chaty sedí obďaleč a so slzami v očiach sleduje pobehujúcich hasičov. „Zhorelo takmer všetko. Len kamenný spodok chaty zostal a zopár trámov.“

Posledná chatárka. Justína Harvánková žila na chate sedem rokov

Otvorená pre každého

Justína s manželom Ivanom a dvomi deťmi sa stali chatármi na Ťatliačke v roku 1957. Na nedostatok turistov či roboty sa sťažovať nemohli. „V chate bolo stodvadsať lôžok,“ hovorí Justína.

„Vždy sme však mali ľudí viac. Spávali kdekoľvek. Keď bolo treba, rozkladali sme lehátka v jedálni i na povale. Nikoho sme neposlali preč. U nás boli dvere otvorené pre každého.“ Justína robila všetko. Keď bolo treba, pomáhala kuchárke v kuchyni, roznášala jedlo, zapisovala turistov.

Po troch rokoch v horách priviedla chatárka na svet dvojičky.

Stratení v Ostrom Roháči

V zime je chata plná mladých ľudí. Chodia na lyžiarske zájazdy. V lete prichádzajú turisti. Návštevníci by sa pri odchode z chaty mali zapisovať. Aby chatár vedel, kam idú, kadiaľ, kedy plánujú návrat. Nájdu sa však aj takí, ktorí pravidlá nerešpektujú.

„Takto sa stratili dvaja lekári. Odišli a nikomu nepovedali, kam idú. Až večer prišiel ich známy, že sa nevrátili. V Ostrom Roháči bolo vidieť slabé svetlo. Manžel zorganizoval záchrannú akciu. Hodiny vymýšľali, ako sa k nim dostanú. Dvojica si totiž chcela skrátiť cestu. Namierila si to z vrcholu rovno nadol. Dostali sa však do miesta, z ktorého sa nemohli hnúť hore, dole ani nabok. Trvalo niekoľko hodín, kým ich odtiaľ záchranári dostali. Za ten čas muži popálili všetko, čo mali, aj peniaze a občianky, aby sa nestratili z dohľadu.“

Ručné pranie

Personál mal stále plné ruky práce. Najťažšie bola pranie. „Prali sme ručne, v koryte. Oprať toľko obliečok a plachiet dalo poriadne zabrať. Veci sme vyvárali v kotloch a vešali buď na povalu, alebo v lete na kosodrevinu. Bola to ťažká robota.“

Najväčšie zásoby sa robili na jeseň. Na vozoch do hôr furmani z dediny vyvážali uhlie a drevo. Aby bolo čím kúriť, keď napadne sneh. Pravidelne minimálne raz do týždňa vozili potraviny.

„Život hore nebol ľahký, nemali sme všetko, čo ľudia v mestách, ale vedeli sme si zadovážiť, čo sme potrebovali. Bolo tam dobre, pokoj, boli sme izolovaní od ostatného sveta. Ak sme nezapli rádio, alebo neprišli ľudia z dediny, nevedeli sme, čo sa dolu deje.“

Personál druhej Ťatliakovej chaty.

Prázdniny v Roháčoch

Brigita Kolmačková pochádza z okolia Prievidze. Zuberec jej je však od detstva blízky, pochádzala odtiaľ jej mama. Chodila tam najskôr za starkými, po pár rokoch aj za brigádou. Mala trinásť, keď začala pracovať pod Roháčmi. Nastúpila ako pomocná sila počas letných prázdnin do druhej Ťatliakovej chaty. Ďaleko od rodiny išla dobrovoľne. „Chcela som si zarobiť, aby som mala na nové šaty do školy,“ smeje sa Brigita. Leto strávila v Roháčoch päť rokov po sebe.

Raz bola Brigita v práci aj v zime. „Bolo veľmi veľa snehu,“ spomína. „Spadlo niekoľko lavín. Jedna zasypala dvoch učiteľov, ktorí tam boli s deťmi na lyžiarskom výcviku. Ctibor Rajskub to neprežil, jeho kolega mal ťažké zranenia, ale prežil. Druhá prerazila stenu jedálne, našťastie, nikomu sa nič nestalo.“

Na prázdniny na Ťatliačke si Brigita spomína často a rada. „Vstávali sme skoro ráno, roboty bolo cez vrch hlavy. Mali sme určené služby, každý vedel, čo má robiť. Kúrili sme, robili čaj, raňajky. Bolo tam viac ako dvesto lôžok, turistov neraz oveľa viac. Museli sme sa obracať. Bolo tam dobre, aj s turistami sme si mohli pri ohni posedieť, keď sme všetko porobili.“

S odpadkami vtedajší chatári a personál nemali problém. „Zvyšky jedál zožrali prasiatka,“ hovorí. Brigita sa bola na zhorenisku pozrieť asi o rok neskôr. „Bol to hrozný pohľad. Je veľká škoda, že ju nepostavili nanovo.“

Prvá Ťatliakova chata

Dnes už 88-ročná Františka Harmatová prežila tri roky ešte v prvej Ťatliačke. V Roháčoch strávila vojnové roky. Nepokoje sa ich spočiatku netýkali. Františka vstávala skoro, aby nakúrila v každej izbe, pomohla kuchárke pripraviť raňajky, potom obed a večer. Medzitým prala, upratovala. „Ľudia nám na chrbtoch vynášali jedlo. Vodu sme brali z jazera, ak nebolo vyschnuté, alebo z potoka. Bolo tam veľmi dobre, aspoň som si čo-to zarobila.“

Neďaleko chaty Františka s kuchárkou ukrývali v bunkri Židovky, ktoré utiekli pred deportáciou do hôr. „Raz v noci mi zabúchali na dvere zubereckí žandári. Hľadali tie dievčatá. Zobrali ich, vyšetrovali. Viac som potom o nich nepočula.“

Koncom roku 1944 sa pod Roháčmi začali schovávať partizáni. „Prišli v noci, práve som bola v potoku nabrať vodu,“ spomína Františka.

„Keď som sa vrátila, nechceli ma pustiť dnu. Vraj musím povedať heslo. Ani neviem, ako sa mi ich podarilo presvedčiť, že ja som odtiaľ, že pomáham v kuchyni.“ Partizáni sa v chate ukrývali viac ako mesiac. Až kým neprišli Nemci. „Dostali sme správu, že z dvoch strán prichádzajú nemecké vojská, že musíme ujsť. Išli sme okamžite. Ani pančuchy, ktoré som si ráno oprala, som nenašla. Naboso som skočila do čižiem. Hlbokým snehom sme sa v noci brodili pomedzi stromy a hľadali cestu do dediny.“ V Zuberci ich prichýlil bývalý chatár. Z jeho domu čoskoro zbadali žiaru pod Roháčmi. Ťatliakova chata aj okolité zruby a útulne boli v plameňoch. „Nemali sme sa kde, ani po čo vrátiť. Všetko nám hore zhorelo.“

Výstavba - druhú Ťatliačku postavili za dva mesiace.

Za požiar mohla príroda

Manželia Fizelovci odišli z Roháčov až tri mesiace po požiari. Na turistov, ktorých bolo každý rok veľmi veľa, sa vykašlať nemohli. V lyžiarni si zriadili malý bufet. Varili tam čaj, kávu, predávali malinovku a pivo. S deťmi bývali v dvoch malých izbách v podkroví.

„Pár mesiacov po vyhorení chaty nás vyšetrovali, či sme to nezapálili úmyselne, aby sme zakryli nejaké manko,“ hovorí chatárka. „My sme však za to nemohli. Boli aj podozrenia, že mohla za požiar zlá elektrina, na ktorú manžel upozorňoval niekoľko mesiacov pred nešťastím, ale nikto to neriešil. Požiar však elektrina nespôsobila, ale blesk.“

Fizelovcom sa z Roháčov odchádzalo ťažko. Do obnovy chaty vložili veľa vlastných peňazí. O to viac ich mrzelo, keď sa neskôr dozvedeli, že ju už druhýkrát nanovo nepostavia.

Justína Fizelová bola na mieste, kde prežila šesť rokov, pred pár rokmi. Vyviezli ju tam lesníci, sama by tam v 79 rokoch už nevyšla. „Chcela som to ešte raz vidieť. Cítila som sa zvláštne, bolo mi smutno. Príroda sa veľmi nezmenila, no smetí je hore viac ako kedysi.“